PRÍBEHY ŽIEN POD ZNAČKOU SlovakAid: Anna Hruboňová

Rozhovor s Annou Hruboňovou, dobrovoľníčkou, vyslanou ADRA Slovensko s podporou SlovakAid do Bejrútu v Libanone v období od septembra 2019 do marca 2020.

Anna, prečo práve Libanon?

Voľba padla na Libanon vďaka súhre viacerých okolností. Nemôžem povedať, že by som si dobrovoľnícke vyslanie v tejto krajine vopred vysnívala. Po ukončení vysokoškolského štúdia som si chcela vyskúšať prácu v humanitárnom a rozvojom sektore, ku ktorej ma to už dlhšiu dobu ťahalo. Zistila som, že preniknúť do tejto oblasti ako nováčik nie je vôbec jednoduché. Najschodnejšou cestou sa zdalo byť dobrovoľníctvo v nízkopríjmových krajinách. Tak nejak som sa preklikala k SAMRS programu vysielania dobrovoľníkov a po zverejnení výsledkov výzvy v roku 2019 som si cielene vyhľadala slovenské organizácie, ktorým boli schválené granty pre dobrovoľníkov. Bezkonkurenčne ma zaujala organizácia ADRA Slovensko, ktorej web a sociálne médiá budili dojem profesionálneho manažmentu rozvojového dobrovoľníctva. Aktuálne mala ADRA v ponuke päť vyslaní, bola som v podstate otvorená čomukoľvek, ale najviac ma zaujal práve projekt v oblasti vzdelávania sýrskych utečencov v Libanone. Regiónu Blízkeho východu a problematike utečencov som sa venovala už počas štúdia, vyslanie bolo príležitosťou zažiť v realite to, čo som dovtedy len čítala v knihách. A tak som sa ocitla v Bejrúte.

Čo bolo v práci dobrovoľníčky najťažšie?

Tak ako v každej inej práci – začiatky. Nájsť si svoje miesto v organizácii, v komunite, zorientovať sa v novom prostredí a začať sa cítiť komfortne a sebavedome. Spočiatku bolo výzvou zhodnotiť, v ktorých aktivitách môže mať moje zapojenie pridanú hodnotu a kde moja prítomnosť miestnych zamestnancov skôr zaťažuje. Moja arabčina je na veľmi základnej úrovni, čo ma v mnohých veciach limitovalo. Časom sme však našli prienik medzi mojimi schopnosťami a potrebami hostiteľskej organizácie a myslím, že spolupráca bola po úvodných zmätených týždňoch vzájomne obohacujúca. Rok 2020 však priniesol nielen mne, ale všetkým rozvojovým dobrovoľníkom jednu veľmi špecifickú situáciu – globálnu pandémiu. Verím, že tá dilema pri rozhodovaní či zostať alebo sa evakuovať domov, bola najťažším momentom vyslania pre mnohých z nás.

Zažívali ste pri svojej práci chvíle, keď ste si povedali, že ste sa práve dotkli svojich osobných a profesionálnych hraníc?

Do Libanonu som šla ako čerstvá absolventka univerzity, takže som netušila, kde sú moje profesionálne hranice. Bola to moja prvá skúsenosť v plánovaní a implementácii projektov, moje koordinátorky v hostiteľskej organizácii ADRA Lebanon to brali do úvahy a nezadávali mi úlohy, ktoré by boli nad moje sily. 

V osobnej rovine si nemyslím, že by som vyslovene narazila na dno svojich síl, ale boli momenty, keď som sa cítila veľmi unavená, či už psychicky alebo fyzicky. Ako som už spomenula, počiatočný stres z množstva nových podnetov bol naozaj vyčerpávajúci. Človek sa musí v priebehu pár týždňov zorientovať v novej krajine, kde veci fungujú úplne inak, nájsť si byt, zaučiť sa v novej práci, získať si dôveru kolegov a miestnej komunity, nadviazať nové priateľstvá... Ďalšou stresovou skúškou bola revolúcia, ktorá v Libanone vypukla na jeseň 2019 krátko po mojom príchode. Krajina bola niekoľko týždňov úplne paralyzovaná masovými protestmi a blokádami ciest. Už vtedy sa môj život prepol do „karanténneho“ režimu a z bezpečnostných dôvodov som sa prevažne pohybovala na jednej ulici medzi mojím bytom,  ADRA kanceláriou a najbližším supermarketom. Až do konca môjho pobytu sa striedali miestami násilné protesty s pokojnejšími dňami. Libanon sa v tom období veľmi zmenil, odvšadiaľ sálala frustrácia, ktorou som sa sem-tam nakazila aj ja.

Posledným vyhroteným momentom bola už spomínaná pandémia. Po odporučení veľvyslanectva som sa rozhodla vrátiť domov práve v čase, keď krajiny zatvárali svoje hranice a lety boli hromadne rušené. Bola som na nohách dva dni nonstop, trikrát mi zrušili let a musela som hľadať kreatívne cesty návratu na Slovensko. Napokon sa mi cez štyri rôzne letiská podarilo dostať až do Viedne, rakúsko-slovenskú hranicu som prekračovala v noci pešo, keďže medzinárodné dopravné spojenia boli zrušené. Pri toľkých prestupoch mi samozrejme stratili celú batožinu a domov som sa vrátila s prázdnymi rukami, po vlastných nohách. Rozmýšľala som nad paralelou, že som do Libanonu odišla pomáhať utečencom a sama som sa takým utečencom stala. V posledných hodinách ma už hnal len adrenalín a v tú noc som sa veru dotkla hraníc svojich síl. Dnes je to už úsmevné, ale vtedy pred rokom sa naozaj „zrútil“ svet a mnohí ľudia si prešli podobne absurdnou situáciou.

S odstupom času však všetky tieto zážitky hodnotím pozitívne. Zanechali vo mne unikátne životné skúsenosti, posilnili moju odolnosť voči stresu a schopnosť zvládať krízové situácie.

Máte strach z exotických chorôb?

Keby som šla do krajiny, kde je možnosť nakazenia sa závažnou chorobou, určite by som mala rešpekt a dodržiavala všetky preventívne opatrenia. V Libanone mi však nič také nehrozilo, ochorenia majú rovnaké ako u nás v Európe. Jediné, na čo si treba dávať pozor, je zdroj pitnej vody. Konzumácia vody z kohútikov v domácnostiach by určite viedla k zdravotným nepríjemnostiam.

Ako ste zvládli adaptáciu na život v Libanone?

Libanon má veľmi heterogénnu spoločnosť, od bohatých a vplyvných rodín až po tie žijúce v extrémnej chudobe. Dnes sa chudoba netýka už len sýrskych utečencov, ktorí tu našli bezpečie, ale kvôli pretrvávajúcej ekonomickej kríze čoraz viac postihuje aj Libanončanov. Prispôsobiť sa na miestny život tak znamená niečo iné v každom regióne, v každej komunite. Centrum Bejrútu malo (pred výbuchom v auguste 2020) luxusný parížsky šmrnc, zatiaľ čo predmestie, kde som bývala a pracovala, bolo viditeľne nízkopríjmové. Mojou každodennou realitou tak bol určitý diskomfort spojený s nečistotou okolitého prostredia či jazykovou bariérou pri nakupovaní a susedských vzťahoch, keďže ľudia v štvrti nehovorili anglicky a väčšinou ani francúzsky. Človek si ale zvykne, nájde spôsoby. 

Jeden aspekt, na ktorý sa mi nepodarilo adaptovať, je miestna doprava. V Libanone neexistuje usporiadaný systém pravidelnej verejnej dopravy. Ľudia sa presúvajú zdieľanými taxíkmi a menšími autobusmi, ktoré sa však používajú skôr inštinktívne. Treba na nejaký okoloidúci zamávať, vysvetliť, kam chcete ísť a vodič vás buď zoberie alebo nie. Neznalosť arabčiny opäť tento proces komplikuje a každú jednu cestu robí dobrodružnou a stresujúcou zároveň.

Ako vyzeral váš bežný pracovný deň v Libanone?

Väčšinu dní bola mojím pracoviskom kancelária organizácie ADRA Lebanon v Bejrúte. Pracovná doba začínala cca o 9:00 ráno a končila o 17:00. Miestnym zamestnancom som asistovala pri rôznych projektových a administratívnych aktivitách, od prípravy projektových žiadostí a reportov, cez vytváranie newslettrov a postov na sociálne médiá až po triedenie finančných dokumentov. Zhruba raz do týždňa som mala možnosť opustiť kancelársku bublinu a ísť s našimi beneficientami – sýrskymi deťmi do parku, kde sme im organizovali tímové súťaže, športové či výtvarné aktivity. Niekoľkokrát počas pobytu ma kolegovia vzali aj na prieskum potrieb a monitorovanie aktivít na východe krajiny v hornatom údolí Bekaa, kde som opäť zažila úplne inú tvár Libanonu ako na západe vo väčších mestách.

Stretli ste sa v práci alebo vo voľnom čase v Libanone ako žena s diskrimináciou?

Nestretla som sa s diskrimináciou voči mojej osobe, a to ani v práci ani vo voľnom čase. Dokonca si z môjho okolia nespomínam ani na sexistické poznámky, ktoré napríklad na Slovensku badám často. Vo všeobecnosti mi libanonské ženy pripadali emancipované a nezávislé. Opäť to však veľmi záleží od toho, v akej spoločnosti sa človek pohybuje a aký má sociálny status, nie každý sa narodil pod šťastnou hviezdou. Medzi našimi beneficientmi – ekonomicky najzraniteľnejšími sýrskymi utečencami som sa opakovanie stretla so situáciami, kedy vzdelanie dievčat bolo považované na nepotrebné, gramotnosť u mužov bola podstatne vyššia ako u žien, ženy nemali v rodine žiadne rozhodovacie právomoci a podobne. Ani zďaleka to však neplatí pre všetky sýrske rodiny a už vôbec nie je možné takto generalizovať celý región Blízkeho východu či konkrétnu náboženskú skupinu. Aj na Slovensku sa ešte stále učíme bojovať s rodovými stereotypmi, v niektorých rodinách sa darí lepšie, v iných ani nie je vôľa.

Aj v téme diskriminácie žien som bola svedkom zlomového bodu -  v rámci libanonskej revolúcie z jesene 2019 sa formovalo feministické hnutie, ktoré organizovalo pochody s cieľom upozorniť na sexuálne obťažovanie a nerovné postavenie žien v spoločnosti. Ženy sa stali dôležitou súčasťou demonštrácií –  deliacou líniou medzi protestujúcimi mužmi a príslušníkmi polície a armády. Vďaka tomu si viaceré protesty zachovali pokojný charakter a ženy boli na svoju rolu v revolučnom hnutí patrične hrdé.  

Osobne som bola v Libanone vystavovaná zvýšenej, nežiaducej mužskej pozornosti, ale to sa mi deje všade, kde prídem ako slobodná nezávislá žena, vrátane európskych krajín. V Bejrúte som sa nikdy necítila vyslovene obťažovaná alebo ohrozená. 

Odporučili by ste prácu dobrovoľníčky mladým ľuďom?

Áno, a nielen mladým! Všetkým, ktorých srdce ťahá týmto smerom. Na Slovensku to zatiaľ nie je veľmi bežné, ale vo svete sa rozmáha fenomén dobrovoľníctva aj u ľudí stredného či staršieho veku, ktorí môžu miestnym komunitám odovzdať viac know-how ako mladí, neskúsení ľudia.

 Je dobré nechať si to nejakú dobu uležať v hlave a uistiť sa, že nejde o krátkodobý rozmar. Ak vás táto myšlienka ale dlhodobo máta ako mňa a ste ochotní do toho dať zo seba 100%, tak určite odporúčam. Nech to už dopadne akokoľvek, zaručene bude vaše dobrovoľníctvo skvelou školou do života a bezodnou studnicou podnetných zážitkov.