GENERÁCIA ZLOMU Čo nás môže naučiť Keňa - SlovakAid

GENERÁCIA ZLOMU Čo nás môže naučiť Keňa

Od roku 2003 je SlovakAid symbolom oficiálnej rozvojovej spolupráce Slovenskej republiky (ODA SR). Označuje všetky aktivity, ktoré sú financované alebo spolufinancované zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, a to viacerými aktérmi – od koordinátora, ktorým je Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez slovenské rezorty financií, vnútra, obrany, životného prostredia, školstva, vedy, výskumu a športu, pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, až po ďalšie inštitúcie.

Táto jednotná značka už 20 rokov prispieva k zviditeľňovaniu Slovenska ako úspešnej krajiny, ktorej záleží na sociálnom, ekonomickom a environmentálnom rozvoji svojich partnerov. Jej cieľmi sú najmä zmierňovanie hladu a chudoby a podpora udržateľného rozvoja. Na ich zabezpečenie zriadil rezort diplomacie v roku 2007 Slovenskú agentúru pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS), odvtedy pod značkou SlovakAid prostredníctvom svojich partnerov pomáha ľuďom v najmenej rozvinutých a najohrozenejších regiónoch sveta prostredníctvom stoviek podporených projektov.

MÁRIA MÜHL

V rámci výstavy Márie Mühl GENERÁCIA ZLOMU sme pre vás pripravili zábery z Kene, týkajúce sa nielen nielen projektov, podporených SlovakAid, ale aj celkovej situácie a životných podmienok v tejto krajine. Veríme, že prispejú k pochopeniu dôležitosti pomoci Slovenska vo svete.

Jedinečný priestor na vystavenie fotografií poskytlo SLOVENSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO, v novej budove na Pribinovej ulici v Bratislave je výstava prístupná na prízemí vo výstavnej sieni a vo foyeri činohry na prvom poschodí od 11. mája do 30. júna 2023.

NIŽŠIE V GALÉRII NA TEJTO STRÁNKE ZÁROVEŇ POZÝVAME NA VIRTUÁLNU PREHLIADKU VÝSTAVY FOTOGRAFIÍ SPOLU S PRÍBEHMI, KTORÉ ZACHYTÁVAJÚ.

Mária Műhl je slovenská fotografka, ktorej príbehy prinášajú pohľad na životy ľudí z rôznych kultúr a častí sveta. Fotografii sa intenzívne venuje sedemnásť rokov. Dokumentárnu fotografiu študovala pod vedením Tibora Huszára.

Po štúdiu pracovala ako fotoreportérka v slovenskom magazíne. Počas štyroch rokov v médiách bola pri všetkých dôležitých politických a spoločenských udalostiach, fotografovala zahraničné reportáže a sociálne témy.

Od roku 2011 pracuje na vlastných projektoch ako nezávislá fotografka. Špecializuje sa na oblasť Ázie, kde dva roky žila, tvorila a študovala. Dokumentovala rozvojové projekty v Keni, sirotince pre HIV pozitívne deti v Kambodži, ilegálnych baníkov na ostrove Jáva a Lombok, život ľudí v Tokiu, New Yorku, Indii, Mjanmarsku a v Indonézii.

Aktuálne fotografuje príbehy o miznúcich povolaniach na Slovensku. Intenzívne sa venuje dokumentovaniu rozvojových projektov v Afrike a Ázii, no spolupracuje aj so slovenskými médiami ako fotoreportérka.

Mária vystavovala svoje fotografie projektu Mamas na Slovensku, v New Yorku, Paríži a v Ríme. Mamas je úspešný vzdelávací projekt pre matky samoživiteľky z kenského slumu v meste Eldoret. Vystavovala aj v rámci kolektívnych výstav Slovak Press Photo, mala samostatnú výstavu s názvom Indonézia v obraze a zároveň je  spoluautorkou oceňovanej výstavy House of Family. Získala 1. miesto Slovak Press Photo za sériu baníkov z Indonézie, s ďalšími projektmi získala niekoľko prvých cien a nominácií za novinársku fotografiu.

„Uprostred afrického buša v Tikite som stretla ľudí, ktorí dokážu prežiť v drsnom a surovom prostredí aj vďaka tradíciám. Trvalo mi niekoľko dní, kým sme si k  sebe našli cestu a ja som mohla fotiť takú intímnu udalosť, akou je pôrod.  Keňania nie sú zvyknutí prejavovať emócie navonok. Objatia a láska sú skryté, v buši to platí ešte viac. Nevidela som slzy dojatia po pôrode či od bolesti. No vnímala som rešpekt k prírode, odhodlanie a krehkosť prežitia.

V škole v Joske som po skúsenosti z buša zažila šok. Videla som oázu pre deti s ťažkými osudmi, ktorú dokázala vybudovať Daria s manželom Nicom. Jeden z najsilnejších zážitkov bol na školskom ihrisku. Pozorovala som deti, ako sa nerušene hrajú s paličkami v zemi. Všetci bez rozdielu sa smiali, nezáležalo na tom, či sú albíni, chudobní, bohatí alebo bez predlaktia. Ich vnímanie sveta bez predsudkov a  radosť z prítomnosti ma hlboko zasiahli, čo sa, verím, odráža v mojich  fotografiách.“

DVA PROJEKTY - DVA SVETY V JEDNEJ KRAJINE

NEMOCNICA V PUSTATINE

Za lekárom chodili ľudia z kmeňa Pokot štyri dni pešo a ťažko chorí po ceste umreli. Prechádzali okolo budov nemocnice, kde ich však nemal kto ošetriť. V auguste 2021 sa však všetko zmenilo.

Slováci v spolupráci s kenskou kongregáciou Evangelising sisters of Mary zmenili budovy na funkčnú nemocnicu, ktorá ošetruje viac ako 3 000 pacientov ročne. Je vybavená lôžkovým oddelením, malou operačnou sálou, pôrodnou sálou, ambulanciami a laboratóriom. Vyškolila stovky členov komunity a desiatky zdravotníkov. Záchranu a transport do koncových nemocníc poskytuje ľuďom aj sanitka s nepretržitou záchrannou službou.

Projekt realizuje občianske združenie Dvojfarebný svet aj vďaka dvom grantom SlovakAid. 

NEZVYČAJNÁ ŠKOLA

Škola Sv. Filipa Neriho poskytuje základné a stredoškolské vzdelávanie pre viac ako 600 detí v kraji Machakos.

Je to jedinečný projekt v Keni, ktorý vzdeláva marginalizované a segregované skupiny detí, ako sú bývalé deti ulice, siroty, deti z extrémne chudobných rodín a deti so zdravotným postihnutím či albinizmom, ktoré by inak nemali šancu do školy chodiť. Škola zabezpečuje pre deti kvalitné vzdelanie, stravu, ubytovanie na internátoch, internátne a školské pomôcky,  zdravotnú starostlivosť a psychologické poradenstvo. Podieľa sa na edukácii učiteľov v oblasti digitalizácie a novej kenskej reformy.

Projekt je realizovaný Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety vďaka grantom SlovakAid.

ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ

VZDIALENÝ TIKIT, KEŇA

Tikit je odľahlá časť severozápadnej Kene takmer na hranici s Ugandou. Miestny kmeň Pokotov žije jednoduchým polonomádskym spôsobom bez moderných  technológií. Neexistuje tu infraštruktúra, cesty, obchody ani pošta. Domáci obyvatelia nevlastnia dopravné prostriedky.

Najbližšie zdravotné stredisko bolo doteraz vzdialené sedemnásť hodín chôdze. Po svadbe si žena sama postaví jednoduchý dom na voľnom mieste v buši. Obyvatelia pôdu nevlastnia, rešpektujú prirodzene dohodnuté hranice a vzdialenosti od seba. V dome spáva len matka s najmenšími deťmi a dievčatami. Keď chlapci dovŕšia približne desať rokov, musia podľa tradície začať spávať vonku. Ak prší, ukrývajú sa v miestnom kostole či v škole. Prespávajú na skalách, pod stromami či v prázdnych korytách sezónnych riek. 

NEMOCNICA DR. DAVIDA RODENA

Budovy nemocnice v Tikite postavil pred viac než dvadsiatimi rokmi britský biológ David Roden. Tesne pred uvedením do prevádzky zomrel pri automobilovej nehode. Vďaka Dvojfarebnému svetu v roku 2021 nemocnica konečne začala plniť svoju funkciu.

Nemocnica od svojho vzniku ošetrila takmer 6 000 pacientov. Miestni obyvatelia sa stále sa učia, kedy vyhľadať lekára. Je preto bežné, že chorého privezú do nemocnice v bezvedomí alebo žena príde do pôrodnice už s čerstvo narodeným bábätkom.

Obyvatelia miestneho kmeňa Pokot hovoria o dnešnom fungovaní nemocnice vďaka Slovákom ako o zázraku, ktorý ich postretol.  Najbližšia nemocnica bola dovtedy na míle vzdialená.

PÔROD V ČISTOTE

Do Tikitu so SlovakAid prišli nové technológie aj prístroje, aké nemajú nemocnice ani v najväčších mestách provincie. Na základe presnej diagnostiky dokážu zdravotníci cielene liečiť ochorenia a znižovať úmrtnosť.

Od spustenia pôrodnej sály tu rodilo 145 žien a všetky sú v poriadku. Rodiť začínajú často v pätnástich rokoch. Lekári v nemocnici majú istotu, že ženy nevykrvácajú a budú odborne ošetrené.

Najväčšou komplikáciou bezpečného prirodzeného pôrodu je ženská obriezka. V nemocnici okrem odbornej zdravotnej starostlivosti je aj inkubátor. Slúži nielen pre nedonosené bábätká, ale využívajú ho aj pre novorodencov pri adaptácii. Každý novorodenec v nemocnici dostáva látkové plienky a košieľku.

Napriek surovým podmienkam v Tikite, dnes existuje perspektíva fungujúcej vidieckej nemocnice. Vďaka odhodlaným Slovákom, ktorí sa nebáli ísť pracovať do buša, sa darí zachraňovať stovky životov. 

VZDELÁVANIE

ST. PHILIP NERI PRIMARY AND JUNIOR SCHOOL, JOSKA

„Snažíme sa vychovať generáciu, ktorá dokáže v budúcnosti riešiť problémy svojej krajiny. Chceme, aby vedeli pracovať so svojou komunitou, starali sa o rodiny a vytvorili, čo im nebolo dopriate. Naším cieľom je, aby mali detstvo, aké patrí všetkým deťom na svete.“ To je hlavná myšlienka Darie Kimuli, ktorá pred desiatimi rokmi spolu s manželom Nicodemom založila školu.

Na internáte žije tretina študentov po celý rok. Sociálne slabšie deti majú plne hradené štipendium formou adopcie na diaľku aj zo Slovenska, ostatní platia školné. Keď idú na Vianoce domov, tie najchudobnejšie dostávajú balíčky s jedlom, aby mohli spoločne osláviť sviatky s rodinou. Ak nastanú doma problémy, deti majú možnosť vrátiť sa kedykoľvek do školy.

Jednými z najviac segregovaných ľudí sú albíni. Stále existujú nevysvetliteľné zmiznutia či úmrtia novorodencov. Zamestnancami najviac otriasol prípad chlapca, ktorého na vidieku babka zatvárala do maštale so zvieratami. Nebol socializovaný, bál sa ľudí, jedol jedlo určené dobytku. Dnes je z neho šikovný úspešný študent, vyniká v karate a v kreslení. Je spokojný a naučil sa prijať sám seba.

Škola St. Philip Neri patrí medzi jednu z najlepších v Keni. V celoštátnych skúškach dosahuje popredné miesta. Záujem študentov niekoľkonásobne prekračuje kapacitu. Stále sa rozširuje vďaka sponzorom a podpore SlovakAid sa práve dokončujú nové učebne. 

ZO SLUMU DO ŠKOLY

Kayaba je súčasťou tridsiatich častí veľkého slumu Mukuru, kde žije približne sedemstotisíc ľudí. Nájom sa platí za každý priestor. Päť eur za menšiu izbu bez elektriny, desať za izbu s elektrinou. Nízke nájmy sú jedným z dôvodov, prečo veľa ľudí stále žije v slume.

Fidelova rodina si zarába predajom rýb, ktoré sa čistia v zadnej časti izby z plechu, kde prespáva deväť členov jeho rodiny. Keď Fidel príde domov, nemá si kam ľahnúť a prespáva u susedov. „Chodila som do štátnej školy, ale mama neplatila školné, tak som bola často na ulici. Nedostávali sme žiadne jedlo a chodievala som spávať hladná. Nemáme tu elektrinu a musela som sa učiť predtým, ako sa zotmelo,“ rozpráva Abigael. Dnes najradšej číta knihy a teší sa, že môže čítať aj po zotmení. Patrí medzi troch najlepších študentov v ročníku. Stella dostala druhú šancu na život v bezpečí a detskej radosti. Jej rodičia pochádzajú z Ugandy, matka Jennifer vyrába a predáva tekuté mydlo, otec po úraze nepracuje. Na začiatku chodila do štátnej školy, kde spolu v jednej triede bolo viac ako 80 detí na jedného učiteľa. Vďaka Vysokej škole sv. Alžbety s podporou zo SlovakAid sú jej sny o lekárskej fakulte reálne.